Reklama
 
Blog | Fedor Gál

Zastreľte si svojho kapitalistu

„Oficiálna“ história RAF (Rote Armee Fraktion) sa začala 14. mája 1970 pred pol desiatou dopoludnia ozbrojeným útokom a následným útekom Andreasa Baadera počas rozhovoru s novinárkou Ulrikou Meinhofovou.

To si Baader práve odpykával trest za založenie požiaru vo frankfurtskom obchodnom dome roku 1968. V roku 1998 RAF oficiálne svoju činnosť ukončila. Obdobie od mája 1970 do mája 1998 lemujú bombové útoky na velenie americkej armády vo Frankfurte, policajné riaditeľstvo v Augsburgu, Zemský kriminálny úrad v Mníchove, na vydavateľstvo Axela Springera v Hamburgu, na velenie americkej armády v Heidelbergu. Prepadnutie nemeckého veľvyslanectva v Štokholme, dva únosy lietadiel, bankové lúpeže, atentát na spolkového generálneho prokurátora, na hovorcu Dresden bank, prezidenta Zväzu zamestnávateľov v Bádensku – Würtenbersku… a ďalšie dokonané zločiny. Počas týchto rokov odrástli tri generácie teroristov, ktorí sa cítili byť bojovníkmi proti imperializmu a kapitalizmu.  

V Čechách vyšla nedávno kniha, ktorá príbeh RAF mapuje od začiatku až po dnešok. Napísala ju Šárka Daňková a volá sa RAF – Frakce Rudé armády (Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2006). Je to poučný príbeh. Odohrával sa na Západe v časoch veľkej revolty mladých, ktorá sprevádzala vojnu vo Vietname, vyrovnávanie sa s nacizmom, životným štýlom generácie otcov…  Hovorilo sa im „šesťdesiatosmičkári“. Pre mladých Francúzov, Nemcov, Američanov to bolo obdobie hippies, pre nás obdobie takzvanej pražskej jari. Oni demonštrovali odpor k establišmentu tým, že nosili trička s Maom a Che Guevarom, k nám v tom čase doputovali tanky z Moskvy a „priateľská“ pomoc piatich armád Varšavskej zmluvy. Aktivisti RAF zabíjali v mene boja proti kapitalizmu a za socializmus, u nás sa za sen o kapitalizme vyhadzovalo z práce a zatváralo. Oni vzývali socializmus, my takú slobodu, ktorú socializmus považoval za vlastizradu. Oni sa zaštíťovali spismi Marxa a Lenina, Marcuseho, Adorna a ďalších, my sme skladali z Marxa a Lenina povinné skúšky a Marcuseho či Adorna sme nepoznali – boli to predsa len „buržoázni“ sociológovia. Ber to čert, je to už za nami. Sú tu však paralely, ktoré si nemožno nevšimnúť a tým skôr odsunúť do zabudnutia. 

Teroristi z RAF útočili predovšetkým na symboly západného kapitalizmu – na banky, štátne inštitúcie a ich predstaviteľov. Fakt, že pritom umierali nevinní civilisti, ich evidentne nevzrušoval. Tvrdili, že to robia v záujme robotníkov a chudobných. Že robotníci a chudobní nejavili pre „priamu akciu“ RAF pochopenie, to ich nezastavilo. A keďže spojencov potrebovali, našli ich medzi palestínskymi teroristami a agentmi východonemeckej Stassi. Samotní vodcovia RAF neboli žiaden proletariát – novinárka, neúspešný umelec a bohém, študenti sociológie a politológie, dcéra farára a podobne. Zväčša nevyrovnaní a frustrovaní mladí ľudia so vzdelaním.  

Reklama

Konfrontácia s RAF patrila medzi prvé povojnové skúsenosti západných demokracií s terorizmom. Jasne naznačila, že za bezpečnosť budú občania platiť obmedzovaním slobôd, že terorizmus nemožno odstrániť racionálnou argumentáciou, že ide o zápas bez konca, pokiaľ oným koncom nebude opäť totalitný režim, teda jeden jediný terorista – štát.  

Je iba prirodzené, že ako ide čas, začínajú sa na príbeh RAF nabaľovať rozmanité konštrukty a interpretácie. Napríklad súvislosti s reakciou mladých na nedostatočné vysporiadanie sa s nacistickou minulosťou, väzby na odkaz protestantskej etiky, odpor voči vyhrotenému konzumerizmu, ingerencie komunistických tajných služieb, vzájomná spolupráca rôznych teroristických organizácií Západu a Stredného východu a podobne. Hlavne však večne živé ilúzie o prekrásnom novom svete, ktorý treba nastoliť aj cez mŕtvoly. 

Keď som tento text dopisoval, patrilo medzi hlavné správy v médiách priznanie muža číslo 3 Al Kajdy Chálida Šajcha Muhammada. Priznal zodpovednosť za atentáty v New Yorku z 11. septembra 2001 a ďalšie teroristické útoky, pri ktorých boli povraždené tisícky nevinných ľudí. V jeho písomnom priznaní je aj takáto veta: „Svojou požehnanou pravou rukou som odrezal hlavu americkému Židovi Danielovi Pearlovi (americkému novinárovi – pozn. F.G.) v meste Karáči v Pakistane.“ (Lidové noviny, 16.3.2007, str. 2).  

Naozaj nechápem, prečo aj dnes niekto dokáže do vojny s terorizmom miešať moralistné kecy. S terorizmom sa nemáme čo preťahovať kdesi pred nezávislým súdnym dvorom, s terorizmom musíme vyhrať.

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama